KOMENTÁR K NÁVRHOM CIEĽOV NÁRODNÉHO PROGRAMU ROZVOJA ….

Komentár k Návrhom cieľov Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania „Učiace sa Slovensko“

K spôsobu a postupu vypracovania.

Úvodným dokumentom sa stalo vypracovanie cieľov. Rozumieme zámeru autorov v tom zmysle, že najskôr je potrebné poznať cieľ a až potom hľadať konkrétne cesty a opatrenia ako sa k nemu dostať. Sformulovanie cieľov, a zvlášť ak je známy časový horizont,
si však vyžaduje poznať personálne, priestorové a predovšetkým finančné možnosti s akými sa dá v uvedenom časovom horizonte počítať. Iné ciele by sme si sformulovali v prípade, že by sme vedeli, že o 5 rokov bude rozpočet pre školstvo o 20 % vyšší ako dnes a o 10 rokov o 30 % vyšší ako dnes a úplne iné ciele by sme si sformulovali, ak by sme mali istotu, že rozpočet školstva o 5 rokov bude o 100 % vyšší ako dnes  a o 10 rokov o 150 % vyšší ako dnes. Inú víziu rozvoja školstva by sme si stanovili v Sudáne, inú vo Fínsku. Keďže autori materiálu nemajú zo strany relevantných politických síl  žiadny prísľub, že s akými finančnými prostriedkami by mohli pri vypracúvaní cieľov počítať, tak dokument má z tohto dôvodu značne utopistický charakter. Toto je najväčšou slabinou predloženého materiálu – nemá väzbu na možnosti štátneho rozpočtu v najbližších rokoch a nemôže počítať s ochotou politických síl, že k stanoveným cieľom budú ochotní poskytnúť legislatívne a finančné zdroje.

Preto navrhujeme: získať celé politické spektrum /prípadne spoločnosť/ pre postupné navyšovanie %HDP do školstva až na úroveň 6%, tak ako je to v modernej Európe a zaviazať tým aj nasledujúce vlády k napĺňaniu Národného programu.

Cieľ RŠ-1-1: Vo vzdelávaní sa rozvíja jedinečný potenciál každého učiaceho sa (dieťaťa, žiaka) a napĺňajú sa jeho individuálne vzdelávacie potreby prostredníctvom individualizovanej výučby

S uvedenými zámermi môžeme len súhlasiť. Nedostatok vidíme v tom, že sa opomína nezanedbateľný vplyv rodinného a sociálneho prostredia na vývin dieťaťa a jeho výchovno-vzdelávacie výsledky.  (cit. str. 4 Na rozvoj exekutívnych funkcií pozitívne vplýva na podnety bohaté a pružné vzdelávacie prostredie, primeraná autonómia učiacich sa, vzájomný rešpekt dospelých a detí a detí navzájom a zameriavanie sa na oslovovanie vnútornej motivácie dieťaťa pri učení sa.). Zameriava sa iba na školské prostredie a prácu učiteľov. Materiál síce upozorňuje aj na deti so špeciálnymi potrebami (cit. str. 4: Niekedy je potrebné, aby dieťa v procese svojho učenia sa dostalo špecifickú podporu nad bežný rámec. Rozvíjajúce vzdelávacie prostredie je na tento účel vybavené pedagogicko-odborným podporným tímom, v ktorom učitelia a ostatní pedagogickí pracovníci úzko spolupracujú s asistentmi, špeciálnymi pedagógmi, školskými psychológmi, sociálnymi pedagógmi a ďalšími špecialistami.), opäť však iba v prostredí vzdelávacej inštitúcie. Je potrebné si uvedomiť, že ak sa deti zo sociálne nepodnetného prostredia (rómske osady a iné) po štyroch, piatich či šiestich hodinách strávených v škole následne vrátia do tohto prostredia (rómskej osady), nikdy sa požadovaný pokrok nedosiahne a tieto deti sa do spoločnosti integrovať nepodarí. Preto je nevyhnutné riešiť tieto problémy formou celodenného vzdelávania, najlepšie aj internátnou formou, čo súčasná legislatíva ani finančné možnosti neposkytujú. Ak štát nebude mať možnosť vytrhnúť tieto deti z tohto katastrofálneho prostredia (rómskych osád), nikdy sa výsledky nedostavia.

Cieľ RŠ-1-2: Nový obsah vzdelávania je primeraný veku a potrebám učiacich sa (detí a žiakov), zohľadňuje ich materinský jazyk, prispieva k ich celostnému rozvoju, umožňuje individualizáciu výučby a školám ponúka dostatočný priestor na jeho realizáciu a zameranie sa na rozvoj kritického myslenia, tvorivosti, inovatívnosti, experimentovania a objavovania a na budovanie základov hodnôt a postojov a základov zdravého životného štýlu.

S cieľmi sa dá súhlasiť. Ich naplnenie by si vyžadovalo zásadnú zmenu Štátneho vzdelávacieho programu (nemohol by predpisovať počty hodín jednotlivých predmetov a už vôbec nie po ročníkoch). O takejto zásadnej zmene sa však doposiaľ vôbec neuvažovalo, už predpísanie počtu hodín daného predmetu na stupeň vzdelania a nie po ročníkoch považujú mnohí pedagógovia za príliš revolučný a v predchádzajúcom období volali po je zviazaní a nie uvoľnení. Riziko je teda v neprijatí takýchto zmien súčasnou, na toto nepripravenou generáciou učiteľov, pričom k výmene generácií iste nepríde za 10 rokov. Ak by sa aj na vysokých školách začali pripravovať noví učitelia na takéto zmeny (napríklad by asi nemohli študovať len klasické predmetové dvojaprobácie) už od budúceho roku (nereálne), tak prví absolventi by prišli do praxe najskôr o 6 rokov.

Cieľ RŠ-1-3: Nový obsah vzdelávania je dostupný prostredníctvom bohatej a efektívne zabezpečovanej ponuky učebných materiálov a učebných zdrojov, vrátane koordinovanej ponuky voľne dostupného digitálneho obsahu.

Naplnenie tohto cieľa by bolo snom každého pedagóga. Neodvážime sa však ani približne vyčísliť, aké financie by boli potrebné na dosiahnutie popísaného stavu (v oblasti učebníc či digitálnych vzdelávacích materiálov). Ak dnes, takmer 10 rokov po reforme (z roku 2008) stále nemáme ani po jednej učebnici na každý predmet (doteraz niektoré neboli napísané), o možnosti výberu z viacerých titulov môžeme hovoriť iba v prípade šlabikárov a na stredných školách si študenti všetky učebnice cudzích jazykov doteraz musia kupovať (na ZŠ si musia kupovať učebnice na druhý cudzí jazyk a všetky pracovné zošity), tak ťažko veriť, že za nasledujúcich 10 rokov by sme mohli dosiahnuť popísaný stav v predloženom materiáli. S formuláciou cieľa teda jednoznačne súhlasíme, rovnako ako aj s popísaným stavom, ktorý chcú autori dosiahnuť v tejto oblasti.

Cieľ RŠ-1-4: V školách je zabezpečená dostupnosť vyhovujúceho materiálno-technického vybavenia, bezbariérové prístupy a vysoká miera flexibility vzdelávacieho prostredia.

Dá sa len súhlasiť, opäť však platí obava z finančnej náročnosti, zriaďovatelia sú odkázaní na eurofondy, ktoré ak nezískajú, nie sú schopní zo svojich zdrojov riešiť ani havarijné stavy a nie ešte realizovať rekonštrukcie do podoby popísanej v materiáli.

Cieľ RŠ-1-5: Systém hodnotenia sleduje krivku rozvoja učiaceho sa (dieťaťa, žiaka), priebežne a komplexne odzrkadľuje jeho aktivity za hodnotené obdobie s dôrazom na pomenovanie silných stránok a možností ďalšieho napredovania

S cieľmi sa dá čiastočne súhlasiť. Popísaný spôsob hodnotenia (cit. str. 6 V procese hodnotenia sa znižuje dôraz na klasifikáciu žiakov pomocou známok, ktorá neprimerane podporuje porovnávanie žiakov navzájom. Uprednostňujú sa iné, opisné formy hodnotenia, ktoré umožňujú porovnávať aktuálnu úroveň vedomostí a zručností žiaka s jeho predchádzajúcou úrovňou. Dôraz sa kladie na priebežné, formatívne hodnotenie a v oveľa väčšej miere sa využíva aj neformálne hodnotenie žiakov.) však vychádza z iného nastavenia vzdelávacieho programu. Takto môže hodnotiť žiaka ten pedagóg, ktorý ho dostatočne pozná, trávi s ním dlhší čas, disponuje jeho vzdelávacím portfóliom, dlhodobo s ním pracuje. V našom systéme majú žiaci s výnimkou jazykov a matematiky všetky ostatné predmety v 1 – 2 hodinových týždenných dotáciách. Ak učiteľ učí daného žiaka jeden až dvakrát za týždeň na jednej vyučovacej hodine, nie je schopný takýmto spôsobom hodnotiť jeho vzdelávacie výsledky a pokrok. Ak učiteľ učí v danom polroku 150 žiakov, nemôže ich ani poriadne poznať, nie ešte aj takýmto spôsobom hodnotiť. Takéto opisné a slovné hodnotenie je možné používať (a autori sa zrejme z takých systémov inšpirovali) v systéme, kedy má žiak v danom semestri (polroku) 4 – 5 vyučovacích predmetov, každý predmet sa učí každý pracovný deň 1 – 2 hodiny, učiteľ pracuje v semestri s výrazne nižším počtom žiakov, ktorým sa venuje denne. Preto by bolo potrebné tento cieľ previazať so zásadnou zmenou vzdelávacieho programu, s úplne iným nastavením rámcových učebných plánov.

Súhlasíme s nezverejňovaním výsledkov škôl v celoštátnych testovaniach. Ak však tieto majú mať nejaký význam a majú sa naďalej realizovať, musia mať hodnotu pre žiaka osobne (aby k príprave na ne a v prístupe k nim mal motiváciu pristupovať zodpovedne). Teda napríklad aby ovplyvňovali výsledné hodnotenie žiaka alebo slúžili ako náhrada prijímacieho konania na SŠ. Inak sú ich výsledky pre štát bezcenné, významná časť žiakov by test, ktorého výsledok je pre nich bezvýznamný „odflákla“ a výsledky by teda nezodpovedali skutočným vedomostiam žiakov v ročníku a v škole.

Cieľ RŠ-1-6: V systéme hodnotenia kvality vzdelávania je základným prvkom sebahodnotenie školy, v ktorom si ciele zlepšenia stanovuje samotná škola ako súčasť nepretržitého úsilia o zlepšovanie procesu vzdelávania a ktoré je zohľadnené v externom hodnotení kvality vzdelávania nezávislým orgánom.

S cieľmi súhlasíme. Nie sú však zadefinované „kvalitatívne parametre fungovania školy“. S problémom zodpovedania si otázky „ktorá, aká škola je kvalitná?“ sa stretávajú aj autori materiálu už dlhodobo.

Cieľ RŠ-1-7: Predškolské vzdelávanie v materských školách je garantované pre deti vo veku od 3 rokov a nadväzuje na komplexný systém služieb rannej starostlivosti a včasnej intervencie pre deti vo veku do 3 rokov

S cieľom súhlasíme. Vzhľadom na dnešný stav nedostatočných kapacít škôlok aj pre 5 ročné deti si vyžaduje opäť výrazné finančné zdroje.

Cieľ RŠ-1-8: Povinná školská dochádzka sa transformovala na povinné vzdelávanie, pričom základným prvkom vzdelávacieho systému je vzdelávací program.

Prečo autori požadujú zmenu terminológie? Vzdelávanie (celoživotné)  by sa skôr malo deliť na povinnú školskú dochádzku a rôzne iné formy nepovinného vzdelávania nad jej rámec (ktoré štát síce môže poskytovať, garantovať, financovať, nie však nanucovať zákonom ako povinnú školskú dochádzku). Škola dnes už nie je jediným a dokonca ani najvýznamnejším poskytovateľom vzdelania. Iná terminológia na tom nič nezmení. Treba sa zmieriť s tým, že vedomosti a schopnosti budú žiaci získavať inde ako v škole a iným spôsobom. Predĺženie povinnej školskej dochádzky ich v tom bude len zbytočne brzdiť a komplikovať im situáciu. V čase, kedy by totiž mohli získavať cenné vedomosti a skúsenosti iným spôsobom a na inom mieste, budú prinútení sedieť v školách do svojich 17 rokov.

Cieľ RŠ-1-9: Povinné vzdelávanie je dvanásťročné, pričom veková hranica povinného vzdelávania je posunutá o 1 rok smerom nadol (začiatok vo veku 5 rokov) a o 1 rok smerom nahor (ukončenie vo veku 17 rokov).

Súhlasíme so začlenením piateho ročníka ZŠ do primárneho vzdelávania. Konečne si autori uvedomili chybu a neodstránený legislatívny nedostatok, keď sa na osemročné gymnáziá začalo odchádzať z 5. ročníka. Keďže vzdelávací štandard ŠVP je záväzný na stupeň, tak sa v praxi mohlo stať, že deti, ktoré odídu zo ZŠ na osemročné gymnázium, mohli jeho časť vynechať (ak napríklad niektorá ZŠ sa rozhodla vo svojom ŠkVP do 5. ročníka nezaradiť dejepis) alebo niektorú jeho časť absolvovať duplicitne.

Veľký otáznik vyvoláva posunutie povinnej školskej dochádzky na vek 5. roku dieťaťa, teda skorší nástup na povinnú školskú dochádzku. Toto opatrenie by malo význam predovšetkým pre deti zo sociálne nepodnetného prostredia. Aby však bolo možné s nimi dosiahnuť skutočný pokrok, je potrebné, aby mali celodennú a nie iba 5 – 6 hodinovú starostlivosť. Materiál však nepochopiteľne pripúšťa možnosť absolvovať tento prípravný ročník aj v domácom vzdelávaní (cit. str. 9: Popri alternatívach inštitucionálnej formy existuje aj možnosť vzdelávať 5- ročné deti neinštitucionálnou formou v tzv. domácom vzdelávaní.). Kto rozhodne o tom, ktoré dieťa a koho dieťa do tej inštitucionálnej formy musí a ktoré nie? Na základe čoho? Nehrozila by rasová diskriminácia? Rómske deti povinne do prípravného ročníka, biele deti sa môžu vzdelávať aj doma?

S predĺžením povinnej školskej dochádzky aj smerom nahor o 1 rok (povinné dva roky na strednej škole) zásadne nesúhlasíme, naopak navrhujeme skrátenie na 9 rokov. Hranicou nech je ZŠ. Nie je dobrou vizitkou demokratickej spoločnosti vnucovať 17 ročným občanom a ich rodičom svoju predstavu o ich budúcnosti. Súhlasíme s tým, aby štát garantoval možnosť študovať, aby ju financoval (čo dnes aj robí, každý má prakticky bezplatne možnosť u nás absolvovať celú strednú a dokonca aj vysokú školu). Nesúhlasíme však s tým, aby do štúdia násilím nútil deti, ktoré o to nemajú absolútne žiadny záujem a prípadne ani schopnosti (isté percento aj takých je, napríklad s istým stupňom mentálneho postihnutia). Už dnešný systém 10 ročnej povinnej školskej dochádzky je niekedy škodlivý (v 5. – 6. ročníku ZŠ zostávajú plniť povinnú školskú dochádzku 15 roční žiaci, prvý ročník SŠ si niektorí žiaci len z donútenia odsedia bez akéhokoľvek záujmu, v horšom prípade výrazne narúšajú vzdelávací proces a škola nemá možnosť ich vylúčiť zo vzdelávania, trpia tým následne žiaci, ktorí by sa učiť chceli). Pre dosiahnutie výsledkov v oblasti začlenenia istých rizikových a sociálne slabých a znevýhodnených skupín je podstatné to, aká kvalitná starostlivosť je im poskytnutá predovšetkým v rannom veku (ak dostane žiak dobré základy na prvom stupni ZŠ, začlení sa, získa tam potrebné aj sociálne kompetencie, tak nie je problém, taký žiak sám bude chcieť študovať aj ďalej a a bude chcieť získať dobrovoľne aj stredoškolské vzdelanie a bude toho aj schopný po vedomostnej stránke). Ak týmto skupinám nebude poskytovaná kvalitná starostlivosť na prvom stupni ZŠ, tak je úplne bezpredmetné, či ich násilím budeme držať v škole 10 či 12 rokov. Výsledok to neovplyvní. Je zbytočné, aby pologramotný žiak bez základných sociálnych a hygienických návykov pokračoval v „akože štúdiu“ na strednej škole. Treba teda zabezpečiť im kvalitnú starostlivosť v prvých rokoch ich života (napríklad aj vyššie spomenutou formou celodennej alebo internátnej starostlivosti) a nie predlžovať trápenie ich samotných ako aj detí, ktoré s nimi v triedach sú o ďalšie roky. Treba si jasne zodpovedať, či sme využili tých dnešných 10 rokov povinnej školskej dochádzky tak, že v jej rámci už nevieme nič viac urobiť a preto ju potrebujeme predlžovať? Ak dnes nedokážeme pri 10 ročnej školskej povinnej dochádzke naučiť niektoré deti ani poriadne čítať, naučiť ich základným hygienickým a sociálnym návykom a začleniť ich do bežného života tak aby si osvojili základné vzorce normálneho správania, tak myslíme, že to dokážeme ak ich v tej istej škole budeme držať násilím o 2 roky dlhšie? Ak máme dnes na Slovensku hranicu trestnoprávnej zodpovednosti stanovenú na 14 rokov a teda očakávame, že 14 roční občania sú zodpovední za svoje konanie a správanie, tak prečo by od tohto veku nemohli byť zodpovední za svoje vzdelanie? Dajme im možnosti, nevnucujme im násilím svoje predstavy, nedržme ich ako vo väzení na miestach, kde byť jednoducho nechcú. Nič tým nedosiahneme.

Upozorňujeme ešte na problém, že dnes jediný, kto rozhoduje o tom, akú školu bude dieťa navštevovať, je rodič. Škola nemá bez súhlasu rodiča kompetenciu rozhodnúť o integrácií, nemá možnosť nariadiť psychologické, či špeciálno-pedagogické vyšetrenie a to ani ak by to bolo v najlepšom záujme dieťaťa, ak rodič nespolupracuje, škola je bezmocná. Najmä pri predĺžení povinnej školskej dochádzky škola musí dostať legislatívnu možnosť preradiť žiaka na iný typ školy, ak danú školu nezvláda (vedomostne) alebo mu škola nedokáže poskytnúť také podmienky, ktoré by potreboval.  Ak sa totiž na strednú školu (gymnázium, či priemyslovku) dostane slabý žiak (a to sa pri súčasnom financovaní „na hlavu“ každý dostane tam kam chce, o žiakov sa školy bijú), tak ak by na tej strednej škole absolútne nepracoval, klasifikovaný by bol nedostatočnými zo všetkých predmetov, terorizoval by svojim správaním celé okolie, tak škola nebude mať pri dnešnej legislatíve možnosť takéhoto žiaka vylúčiť, kým by nesplnil povinnú školskú dochádzku, teda až do veku 17 rokov, po jeho prijatí by ho tam za každých okolností museli dva roky trpieť. To môže viesť k veľmi veľkým problémom. Preto ak by autori trvali na 12 ročnej povinnej školskej dochádzke, musia tento zámer realizovať tak, aby štát mohol rozhodnúť na akej škole ju dokončí. Pri dnešnej legislatíve, ak by ho raz stredná škola prijala, nemala by už páky vylúčiť (preradiť) ho na inú školu, kým by povinnú školskú dochádzku nesplnil.

Cieľ RŠ-1-10: Bežné základné školy pro-aktívne začleňujú do vzdelávania žiakov s rôznorodým potenciálom, pracujú s nimi spôsobom, ktorým tento ich individuálny potenciál rozvíjajú a zároveň u nich posilňujú sebavedomie a sebaúctu, samostatnosť a zodpovednosť, vzájomnú spoluprácu, empatiu a pocit spolupatričnosti.

Cieľ RŠ-1-11: Základné špeciálne školy sa okrem poskytovania vzdelávania menia na centrá odbornosti v procese individualizácie a odbornej podpory vo vzdelávaní detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v bežných školách hlavného vzdelávacieho prúdu.

S cieľmi sa dá súhlasiť. Otázka je, či máme (či budeme mať) dostatok personálnych a finančných kapacít na zabezpečenie špeciálnej starostlivosti v každej škole. Či nie je výhodnejšie sústrediť viac odborníkov do vybraných škôl, zriadiť v niektorých školách špeciálne triedy a pod. Ak dnes nevieme zabezpečiť školám taký počet asistentov, špeciálnych pedagógov a školských psychológov aký požadujú, budeme vedieť dosiahnuť vytýčené ciele?

Cieľ RŠ-1-12: Žiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia a sociálne vylúčených spoločenstiev dostávajú účinnú podporu na dosiahnutie významne lepších výsledkov vo vzdelávaní, predčasne neukončujú vzdelávanie na základnej škole a pokračujú vo vzdelávaní na vyšších stupňoch.

Súhlas, toto je cesta k úspechu, podchytiť  zo sociálne znevýhodneného prostredia v rannom veku, pracovať s ich rodinami. Neopakovanie ročníka však je v rozpore s týmito cieľmi. Práve v prvých ročníkoch povinnej školskej dochádzky je nutné pripraviť deti na ďalšie štúdium, na život v školskom prostredí. Zvládnutie čítania, písania, počítania, ale predovšetkým privyknutie si na život v školskom prostredí ako aj položenie základov sociálneho života je kľúčom k úspechu.  Posunutie detí, ktoré tieto základy nebudú mať na požadovanej úrovni na druhý stupeň ZŠ je zlé rozhodnutie. Samozrejme, treba sa snažiť, aby deti zvládli prvé ročníky ZŠ bez opakovania ročníka, ale ak to v istých prípadoch nepôjde, tak radšej zvoliť opakovanie ako pustiť deti ďalej, kde budú stratené. Tu sa opäť dotknem návrhu 12 ročnej povinnej školskej dochádzky. Nie je dôležitá kvantita, ale kvalita. Kľúčom k úspechu je práca v prvých ročníkoch ZŠ – tam treba deti zo sociálne znevýhodneného prostredia podchytiť. Ak to dokážeme, budú študovať ďalej aj bez toho, aby boli k tomu viazané zákonom. A ak to nedokážeme, tak systém je nefunkčný a nemá zmysel držať deti 12 rokov v nefunkčnom systéme, kde sústavne zlyhávajú. Poskytli sme im dnes, pri 10 ročnej povinnej školskej dochádzke všetko, vyčerpali sme všetky možnosti, keď sme dospeli k záveru, že potrebujeme ešte ďalšie 2 roky? Myslím, že nie. Ak dnešný systém produkuje ako svoj výsledok deti, ktoré zlyhávajú už od 2. – 3. ročníka ZŠ, opakujú ročníky od útleho veku, ako im pomôže držať ich v takejto škole 12 rokov?

Cieľ RŠ-1-13: Sú vytvorené podmienky na plnenie povinného vzdelávania v jazykoch národnostných menšín

Súhlas.

Cieľ RŠ-1-14: Štát podporuje nielen formálne vzdelávanie a výchovu (vrátane domáceho vzdelávania), ale aj rozvoj neformálneho vzdelávania a informálneho učenia sa a zabezpečuje podmienky na uznávanie vedomostí a zručností nadobudnutých rôznym spôsobom.

Tento cieľ je správny. Je však v rozpore s predchádzajúcimi. Citujem z materiálu (str. 12): „Škola stratila vzdelávací monopol. Rozvinulo sa množstvo alternatívnych vzdelávacích kanálov, vzniklo široké spektrum inštitúcií neformálneho vzdelávania a žiaci majú aj mimo školy veľa príležitostí na informálne učenie sa. Bolo by preto chybou aj naďalej sústreďovať všetku pozornosť iba na školský systém.“ Áno, je to tak. Dnes sa vzdelanie získava inde ako v škole. Autori sami konštatujú, že je chybou sústreďovať sa iba na školský systém. Nerozumieme teda, prečo v predchádzajúcich cieľoch navrhujú ten dnes už prežitý školský inštitucionálny systém posilniť 12 ročnou povinnou školskou dochádzkou. Nemalo by to byť práve opačne? Nech štátny školský systém (povinný) naučí deti základom čítania, písania, počítania a naučí ich základné vedomosti o svete ( 9 ročnou povinnou školskou dochádzkou) a následne nech už vytvára iba príležitosti. Príležitosti vo forme rôznorodých stredných škôl, vo forme vysokoškolského štúdia a nech nechá otvorenú cestu aj pre iných poskytovateľov vzdelania. Nech si pracovníkov vychovávajú samotné firmy, nech sa žiaci vzdelávajú internetovými kurzami a inými formami mimoškolského vzdelávania, dnes majú na to veľa možností. Maturitné vysvedčenie štátnej školy, či vysokoškolský diplom  (s výnimkou vybraných profesií ako lekár, učiteľ, právnik) v dnešnom svete nič neznamenajú, nezaručujú uplatnenie, vedomosti a schopnosti sa dnes získavajú inak a inde ako v škole. Poskytovať príležitosti – áno, vnucovať povinnosť zotrvávať do 17 rokov v nefunkčnom a zastaranom školskom systéme – nie.

Cieľ RŠ-2-1: Učiteľské povolanie je spoločensky rešpektované, primerane odmeňované a poskytujúce priestor na osobný rozvoj v profesii.

Súhlas.

Cieľ RŠ-2-2: Učiteľ nie je sprostredkovateľom poznatkov, ale sprievodcom v procese učenia sa a škola je miestom tímovej spolupráce a komunikácie všetkých aktérov vzdelávania a širšej verejnosti.

Súhlas, veľmi ambiciózne ciele v časovom horizonte 10 rokov. Finančne (dnes je problém zabezpečiť požadovaný počet asistentov, na mnohých školách nie je žiadny) i personálne – novú rolu dokážu hrať iba noví učitelia, na to pripravení. Takých do 10 rokov bude v školách minimum. Tí, ktorí tam sú dnes, toto nedokážu – väčšinou.)

Cieľ RŠ-2-3: Uchádzači o učiteľské štúdium sú prijímaní na vysokoškolské štúdium na základe overenia ich predpokladov stať sa dobrými učiteľmi.

Súhlas. Potrebná by bola však zásadná zmena vysokoškolského zákona, resp. systému vôbec. Vysokým školám bola daná taká autonómia, že štát dnes nemá žiadne možnosti ovplyvniť koho vysoké školy prijímajú, v akom počte, aké kladú na uchádzačov nároky. Všetko je len v kompetencii samotnej vysokej školy a tá je financovaná podľa počtu žiakov, nie  podľa ich kvality. Oni nemajú pri súčasnom systéme žiadnu motiváciu zvyšovať nároky na uchádzačov, išli by sami proti sebe, ak by tento výber robili. Pre nich je vedomostná výbava uchádzačov bezpredmetná. Ilustruje to aj momentálne diskutovaný návrh zaviesť povinnú maturitu z matematiky, lebo uchádzači nemajú potrebné vedomosti pre štúdium. Prečo ale vysoké školy žiadajú povinnú maturitu? Prečo si nedajú podmienku maturity z matematiky ako jedno z kritérií prijatia žiaka na svoju školu? Alebo prečo dostatočne náročnými prijímacími skúškami nezabezpečia, že sa k nim dostanú len študenti, ktorí požadovanú úroveň vedomostí z matematiky majú? Prečo si tam prijímajú žiakov, ktorí z matematiky nič nevedia? A toto má za nich riešiť niekto iný (štát) povinnou maturitou z matematiky pre každého?

Cieľ RŠ-2-4: Vysoké školy poskytujú kvalitnú prípravu budúcich učiteľov.

Súhlas. Upozorňujeme však, že ak by takúto pozornosť vrátane výrazného zvýšenia pedagogickej praxe, mali všetci študenti pedagogických smerov dostávať, tak by ich musel byť na vysokých školách len zlomok z dnešného počtu. Problém nedostatočnej praxe totiž spočíva v tom, že kapacitne nie je možné zabezpečiť dostatočnú pedagogickú prax pre ten počet študentov, ktorý dnes na týchto smeroch študuje. To by totiž na našich základných a stredných školách neučil celý rok nikto iný ako len praktikanti z VŠ. Ako však znížiť počet študentov pedagogických smerov, keď vysoké školy majú takú autonómiu akú majú a štát to vlastne nijako nedokáže ovplyvniť? Zaviesť numerus clausus?

Cieľ RŠ-2-5: Kontinuálne vzdelávanie je novo koncipované ako nástroj profesijného rozvoja učiteľa so zameraním na zmenu obsahu, foriem a kvality vzdelávania.

Súhlas, ak bude základné platové ohodnotenie učiteľov dostatočné, výrazne vyššie ako dnes. Kreditový príplatok je dnes jedinou cestou, ako si mimoriadne nízke platy môžu učitelia zvýšiť. Zobrať túto možnosť bez adekvátnej náhrady (zásadné plošné zvýšenie platov) by bolo veľmi nešťastné riešenie.

Cieľ RŠ-2-6: Funguje kariérový systém, ktorý je založený na profesijných kompetenciách a novom atestačnom konaní postavenom na obhajobe atestačného portfólia (dôkazy preukazujúce získané profesijné kompetencie).

Cieľ je formulovaný veľmi všeobecne, nevieme čo by vlastne malo obsahovať atestačné portfólio, ako by to v praxi malo vyzerať. Legislatívne je jednoduchšie viazať atestácie na istú dĺžku praxe, absolvovanie ďalšieho vzdelávania a pod. ako na neurčité profesijné štandardy, ktoré je veľmi ťažké posúdiť a zmerať u konkrétneho učiteľa nejakou komisiou.

3. Kvalitné odborné vzdelávanie a príprava reagujúce na aktuálne a očakávané potreby praxe a osobný rozvoj učiacich sa

Súhlasíme, že najlepšiu odbornú prípravu dostanú žiaci priamo vo firmách. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete školy nedokážu včas reagovať na nové trendy, nemôžu každé 3 – 4 roky meniť svoje vybavenie a zariadenie (stroje…). Štát nech garantuje všeobecné základné vzdelanie (napr.  9 rokov na ZŠ) a zodpovednosť za svoj profesijný život už nech nechá na samotných žiakov a ich rodičov. Pozícia štátu v odbornom vzdelávaní by mala výrazne klesať, 12 ročná povinná školská dochádzka je však s tým v rozpore.

4. Efektívne fungujúce regionálne školstvo

Súhlas  s uvedenými cieľmi

Záver

Predložený materiál je možné hodnotiť veľmi pozitívne. Predkladá veľmi hodnotnú a zaujímavú víziu, ako by malo naše školstvo v horizonte 10 rokov vyzerať. Ciele sú skutočne ambiciózne, s väčšinou sa dá súhlasiť a ich naplnenie by posunulo naše školstvo výraznou mierou vpred.

Najväčšou slabinou je mimoriadne vysoká finančná náročnosť, na dosiahnutie cieľov by bolo potrebné výrazné navýšenie rozpočtu školstva, ktoré momentálne nie je nikým garantované a neexistuje na tejto potrebe celospoločenská zhoda. V kombinácii s pomerne krátkym časovým horizontom 10 rokov dáva materiálu značne utopistický charakter. Komplexné naplnenie cieľov z materiálu by bolo veľkým pozitívom. Obrovské riziko však spočíva v tom, že kompetentní neprevezmú materiál ako celok so všetkými cieľmi, ale vyberú si z neho iba niektoré, samozrejme tie finančne najmenej náročné. To by viedlo nie k posunu, ale práve naopak, spôsobilo by to ešte viac škody. Napríklad zavedenie povinnej 12 ročnej školskej dochádzky bez iných legislatívnych zmien a bez financií, by prinieslo len 16 – 17 ročných žiakov v 7. – 8. ročníku ZŠ, problémy v prvých dvoch ročníkoch stredných škôl a celkové zníženie kvality vzdelávania, kedy aj deti ktoré by sa učiť chceli, by boli obmedzované. Zavedenie slovného opisného hodnotenia pri zachovaní súčasného rozsahu vyučovacej povinnosti a pri zachovaní súčasného rámcového učebného plánu by viedlo iba k neznesiteľnému nárastu byrokracie a preťaženiu pedagógov. Zrušenie naviazanosti kontinuálneho vzdelávania na kreditový príplatok pri nenavýšení základných platov by len pripravilo učiteľov o možnosť zvýšiť si nedostatočný plat a viedlo k výraznej nespokojnosti v radoch učiteľskej obce.

Preto je nevyhnutné presadiť materiál ako celok a zároveň získať celé politické spektrum /prípadne aj veľkú časť spoločnosti/ pre postupné navyšovanie %HDP do školstva až na úroveň 6%, tak ako je to v modernej Európe a zaviazať tým aj nasledujúce vlády k napĺňaniu cieľov Národného programu.

Inak bola práca autorského tímu (ktorú si mimoriadne ceníme a sme za ňu vďační) zbytočná.

24. 10. 2016                                                                                             NŠO